My world (Part 4)

Tak, prinášam Vám ďalšiu časť po dosť dlhej dobe, pretože som bola v nemocnici. Ale už je všetko v poriadku, takže časti budú možno aj každý deň jedna. Príjemné čítanie a komentár poteší. :-)


"J-j-ja, ehm" odkašlal si. "Prepáč mi to, strašne ma to mrzí. Neovládol som sa, si tak krásna, milá..." povedal vážne presvedčivo a začervenal sa. Neviem prečo ale prišlo mi to trošku smiešne. Dobre, trošku dosť. "V poriadku, ale nepoznáme sa moc dobre, preto sme vonku a nech sa to neopakuje, jasné?!" povedala som neutrálne a slovo JASNÉ som zdôraznila. "Vážne, ešte raz prepáč." pozrel na mňa psími očami. "Už som Ti prepáčila, pred pár sekundami ak si ma nepočúval" zasmiala som sa a dodala "Poďme, nebudeme tu predsa stáť celý deň". Pomaly sme sa vybrali ku zmrzline. Nemyslite si, že keď mám cukrovku zmrzlinu nemôžem, samozrejme že môžem (čo by to bol za život bez zmrzliny?). Celú cestu tam aj naspäť sme prekecali a spoznávali sme sa. Rozprávali sme sa o úplných hlúpostiach, napr. - škola, psy, kamaráti, či je vesmír nekonečný alebo či recyklujeme (je to divné, no a čo) a podobne. Už sme boli skoro pri mojom dome, keď mi zrazu zazvonil mobil. "Prepáč ale toto musím zdvihnúť" prerušila som našu debatu, podišla som pár krokov od neho a prešla prstom po telefóne. "Prosím?.......Čože?!......Nie!....A kto s ňou bol naposledy? Ja som s ňou bola dnes iba ráno a hovorila mi že ide potom von ale že večer sa mi ozve a pôjdeme do kina.....Áno, jasné.....Hej, hej, idem sa pozrieť na naše miesta, kam chodíme či náhodou tam nebude...Jasné, jasné zavolám keby niečo a idem ešte obvolať pár dievčat či o nej niečo nevedia, dovidenia." zložila som so slzami v očiach. Michael hneď dobehol a začal sa ma pýtať čo sa stalo, no ja som sa zmohla len na slová "Prepáč, musím odísť...večer sa ti ozvem" objala som ho a rozutekala som sa. Bežala som na naše miesto, kde som s ňou chodila, keď sme chceli mať od všetkých pokoj. Bolo to pár blokov od domu takže som tam bola do 3 minút. Cestou som zhodila cyklistu, malé dieťa a skoro ma prešiel dedo na vozíčku. Zadýchaná ako po 12 minútovke na telesnej, som dobehla do uličky o ktorej vedelo len pár ľudí. Nebola tam. "Kur..ňaaaa!!! Emma, kde do boha si?!" začala som vrieskať po uličke a z pár sĺz sa stali vodopády. Jasné, jasné, jasné, že ma to nenapadlo! Viem, kde bude. Dúfam teda, že tam bude, pretože ak nebude tam, tak neviem kde a to bude zlé. Keďže toto miesto je dosť ďaleko, vytiahla som mobil, obvolala ešte pár báb či ju náhodou nevideli, neboli s ňou alebo čo. Po pár telefonátoch, som si mohla myslieť že s ňou nikto nebol. Najhoršie je že, nezdvíha telefón vôbec nikomu. Iba to zvoní, zvoní a zvoní. Dobre, nazbierala som silu, strčila si slúchatká do uší a pustila si Ellie Goulding - Burn a začala som bežať na posledné miesto kde by mohla Emm byť. Viem, že púšťať si pesničku, keď je vaša kamarátka niekde "stratená", nie je asi moc vhodné ale táto dokonalá pesnička mi dáva silu, elán...Pre Emm správim všetko. Bežala som asi 20 minút vkuse pokiaľ som prišla na naše špeciálne miesto. Z posledných síl som vybehla po schodoch a dúfala, že tam bude. Vybehla som hore...Nikto...Nikto, tu nie je. Slzy v očiach a ja neviem čo mám robiť. Z báb ju nikto nevidel, jej mamka už volala aj na políciu a Emm nie je ani na našich spoločných miestach. So smútkom volám Emminej mamke. "Teta An?.......Nie, nenašla som ju nikde, bola som všade kam chodíme ale nikde nie je. Vy ste ju nenašli?....Aha......A polícia? Už vyhlásili pátranie?....Dobre, ja jej skúsim ešte zavolať, pretože mobil vypnutý nemá, možno podľa polohy telefónu by sme ju našli. Povedzte to polícií...Dobre, dovidenia...Áno, hneď keď bude niečo nové sa ozvem, aj vy sa ozvite. Dovidenia" ukončila som hovor. Idem jej skúsiť zavolať. "Ahoj, tu Emma. Práve nemám pri sebe mobil. Po pípnutí zanechaj odkaz a hneď ako to bude možné, Ti zavolám naspäť. Pííííííp" ozvalo sa v telefóne. Do riti, kde môže byť?! Čo ak sa jej niečo stalo, už ma aj mobil vypnutý. Nevedela som čo mám robiť, tak som si len sadla a kochala sa výhľadom. Tým najkrajším výhľadom, pri ktorom som zabudla na všetky problémy a keď som tu s Emm. Lenže ona tu teraz nie je, nikto o nej nič nevie a bojím sa. Pustila som si pesničky a snažila sa prísť nato, čo sa jej mohlo stať alebo kde by bola. Nič ma nenapadá. Po pár hodinách premýšľania som sa pozrela na hodiny. Bolo už 20:13. "Do mrkvy, to už je toľko hodín?!" spamätala som sa a zodvihla. Pomaly som už išla domov, keď v tom mi zazvonil mobil. V kútiku duše som dúfama že to bude Emm. Mýlila som sa, bola to mamka."El, kde toľko trčíš?! Pesosko chce ísť už von a ja nemôžem, ideme si s babami sadnúť." vyhúkla na mňa. "Mami už idem, ale Emm sa stratila, niekto nevie kde je a ani mobil nezdvíha. Ale už idem, za 20 minút som doma. Idem taxíkom aby si sa nebála, ok? Zoberiem Ala, a pôjdeme. A kam si idete sadnúť?" odpovedala som. "Čožeee? Emm sa stratila? Och, to mi je ľúto. Neboj sa ona sa nájde, bude dobre. No dobre choď taxíkom a keby niečo tak hneď volaj. No, my ideme do WildTown, vieš ten bar. Musím končiť zlato, prídem neskoro v noci tak si ľahni. Papiky, ľúbim ťa." posledné vety povedala dosť rýchlo a hneď zložila a ani som jej nestihla odpovedať. No to je fakt super keď moja mama chodí s kamarátkami do baru kam chodia 20 roční ľudia, ale v pohode. Aj ona si zaslúži zabaviť sa. Mobil som strčila do vrecka a zastavila si taxík. Nasadla, nadiktovala adresu a vyrazili sme. Do 15 minút som bola doma. Zobrala psa a išla s ním von. Cestou som stále rozmýšľala. Samozrejme slúchatká v ušiach a nevnímala som svet okolo mňa, keď ma zrazu niekto zozadu chytil a zakryl mi oči. Al sa hneď rozštekal a ja som nevedela kto to je...