My world (Part 1)

Takže, je to môj prvý príbeh a dúfam že sa Vám bude páčiť. Je tam aj to, čo sa skutočne stalo ale ja tam aj niečo vymyslené. Príjemné čítanie. Komentár poteší, aspoň budem vedieť či sa mi to oplatí písať alebo nie. :-)


Práve sedíme v škola a neskutočne sa nudíme. Predsa už je streda a piatok dostávame vysvedčenie. Hurá, jo, konečne, superko, výborne, juchú. Naozaj tomu nemôžem uveriť, že už v piatok! Tento piatok! Ten krásny deň na ktorý som sa tešila už od septembra, hneď ako sme nastúpili do školy. Ešte k tomu som si zlepšila pár známok (mamka ma pochváli). Mimochodom, volám sa Ellen ale všetci ma volajú El. Nemám sestru a ani brata, ale mám psa. Volá sa Al. Mám 15 rokov a bývam v malom mestečku pri Sydney. Navštevujem základnú školu, kde teraz končím 8. ročník. Nie, neprepadla som, ale mala som odklad kvôli cukrovke. Cukrovku som dostala keď som mala 6 rokov a popritom mi zistili ešte aj celiakiu (nemôžem jesť pšeničné výrobky). Nemám rada ak ma niekto ľutuje zato že mám cukrovku a musím si pichať inzulín, pretože sa s tým dá žiť a predsa na svete existuje omnoho viac ľudí, ktorí trpia viac ako ja. Naučila som sa s tým žiť, čo iné mi ostáva. Bývam len s mamkou (a psom), pretože oco sa odsťahoval. Asi je to tak lepšie, nerada som počúvala tie neustále hádky, z ktorých som potom depkovala. U nás doma vždy vládla TICHÁ domácnosť. Ale s ocom sa sem-tam stretávam, alebo si voláme. Teda nie, nevoláme si.
 A čo priatelia? Najlepšia kamarátka? Nejaký chalan? Priateľov mám dosť a veľmi dobrých. Milujem ich! Najlepšiu kamarátku ani neviem či mám. Možno je to divné, ale ja to naozaj neviem. za celých 15 rokov môjho života som mala tri najlepšie kamarátky. Prvá bola Kristen. Neskutočné dievča. Poznáme sa od narodenia, chodili sme spolu do škôlky, chodíme spolu do triedy na základnej a dokonca chceme ísť na tú istú strednú. Keď sme boli malé, mali sme skoro všetko rovnaké. Hračky, oblečenie, vlasy sme mali vždy rovnako učesané atď. Hrávali sme sa spolu u nej na záhrade v bazéne na morské panny, alebo na Narniu, kde Aslana hral jej pes. Za všetko jej ďakujem a som rada že sme tú našu "veľkú hádku" prekonali a bavíme sa naďalej, síce nie už ako najlepšie kamarátky ale skoro tak. Krajšie detstvo som si ani nemohla predstaviť. Druhá moja najlepšia kamarátka sa volá Luna. Tiež spolužiačka, poznám sa s ňou od škôlky, ale tam sme sa nejako extra nerozprávali. S ňou som sa pohádala vlastne asi kvôli mne, lepšie povedané kvôli mojej žiarlivosti. Ale určite aj Vás by to nahnevalo, keby ste so svojou najlepšou kamarátkou vonku a ona hovorí len o tom ako bola s inými babami piť a že si z toho nič nepamätá. Luna začala piť a fajčiť a mňa to už nebavilo. Ukončila som to. Teraz sa momentálne rozprávame ale je to také, no, možno to poznáte. Neskôr začala mať zdravotné problémy a nikto nevedel z čoho. Bála som sa o ňu a keď išla do nemocnice, samozrejme ako jej dobrá kamarátka som ju išla pozrieť a niečo som jej pre potešenie doniesla. Aspoň malého plyšáka, keď veľa návštev nemala. Myslím, že doteraz sa nezistilo čo jej naozaj je. V posledných mesiacoch sme so spolužiačkami (Kristen, Zoey, Suzanne, Relka, Bianca, Dominica) rozmýšľali či nesimuluje. Došli sme k názoru, že zrejme áno, pretože pravidelne odchádzala pred hodinami geografie alebo neprišla do školy vôbec. Už mi je to dievča ukradnuté, pretože si vybrala iné chodníčky, než tie, po ktorých chodím ja (nepijem, nefajčím ani nič podobné). Tretia moja najlepšia kamarátka sa volá už spomínané meno Relka. S ňou som tiež chodila do škôlky. V škôlke sme sa bavili normálne a keď sme chodili na plavecký výcvik, učila ma plávať (aj tak ma to nenaučila, pochopiteľne...naučila som sa to sama asi až v 11. roku života). Do prvého ročníka Relka išla na inú školu ako ja, tak sme sa vôbec nevideli, ale do piateho prišla k nám na školu a samozrejme k nám do triedy. Tak sme obnovovali staré dobré kamarátske vzťahy. Stali sa z nás najlepšie priateľky, všade sme chodili spolu, nakupovali sme spolu, chodili na zmrzlinu, korčuľovať sa, plávať, proste všetko. Lenže v poslednej dobe to úplne upadá. Je to asi mnou. Posledné dva mesiace ma úplne dorazili stalo sa toľko vecí, ktoré mi dali riadne údery pod pás. Už si s ňou nemám čo poriadne povedať, už si spolu nevoláme každý deň, už spolu nechodíme von. Neviem čo mám robiť. Jediný človek, ktorému dôverujem na nekonečno percent je Karin. Moja milovaná Karin. Jej môžem povedať všetko. Beriem ju ako sestru. Ona je najvác.
Nudný deň v škole sa pomaly končí a ja kráčam domov. Ako celý tento týždeň aj dnes prídem domov, naobedujem sa, vyvenčím psa a možno pôjdem von. Podľa toho či sa mi bude chcieť alebo nie... Toto robím celé dni, ja ani neviem čo mám robiť keď sa nemáme učiť. Nevadí, niečo vymyslím.



Tak baby, je to dosť nudné takto na začiatok ale chcela som Vás uviesť do deja, do života El. Ak chcete ďalšiu časť komentujte, budem veľmi rada. :-)